Príbehy o tom, ako pomáhame

Na tejto fotografii Zdenka Grundzová, zdravotná sestra Slovenského Červeného kríža, ponúka občerstvenie Iryne, ktorá práve prekročila hranice s Ukrajinou so svojou pätnásťročnou dcérou. Iryna sa rozpráva s Angelinou Savchuk, delegátkou IFRC pre sprostredkovanie informácií, ktorá je tiež ukrajinskej národnosti. Iryna a jej dcéra prišli z mesta na severovýchode Ukrajiny. Trvalo im 5 dní, kým sa dostali na slovenské hranice. Odcestovali autom, ale kvôli zákazu vychádzania museli cestou niekoľkokrát zastaviť a počkať, kým bude opäť bezpečné pokračovať v ceste. Napriek tomu, že videli a počuli zvuky výbuchov, nechceli okamžite opustiť Sumy v nádeji, že sa to čoskoro skončí alebo že sa situácia zlepší. Keď však boli zasiahnuté susedné domy pri čom zahynuli jej susedia, Iryna sa rozhodla odviesť svoju dcéru do bezpečia. V protileteckom kryte strávili 14 dní a zásoby potravín sa im míňali. Táto situácia je pre ňu obzvlášť ťažká, pretože celá jej rodina je stále tam a buď odmietajú, alebo nemôžu odísť. Iryna sa o svoju rodinu veľmi bojí a taktiež má obavy o svoj dom. „Na našom dome sme pracovali celý život, prešiel mi rukami každý jeho centimeter a teraz neviem, čo s ním bude. Ostatné susedné domy boli zničené,“ vysvetľuje. Iryna hovorí, že v meste je veľmi ťažké zohnať jedlo, lekárne sú prázdne a k liekom sa dá dostať len v nemocniciach (aj to nie ku všetkému potrebnému). Humanitárna pomoc sa kvôli neistote a hroziacemu nebezpečenstvu dostáva do mesta len veľmi pomaly. K dispozícii sú evakuačné autobusy, ale mnohí ľudia váhajú, či do nich nastúpiť, pretože sa obávajú, že sa môžu stať predmetom paľby. Jej plánom je zostať na Slovensku, niekde blízko hraníc, pretože sa chce pri prvej možnej príležitosti vrátiť späť. „Sedemnásteho apríla mám narodeniny a som si istá, že ich oslávim doma,“ hovorí

„Keď sme sa dozvedeli o tom, čo sa deje v Irpíne a Mariupole, báli sme sa, že ak zostaneme príliš dlho (v Odese), nebudeme môcť odísť. Deti mali zo sirén veľký strach a nebolo možné predvídať, kam môže raketa dopadnúť… Momentálne sme v bezpečí, ale nevedieť, čo sa deje doma v Odese, je strašný pocit. Máme príbuzných v Irpíne aj Buči… Úplne sme stratili kontakt s mnohými našimi priateľmi a známymi… Nikdy som si nevedela predstaviť, že sa takého niečo môže stať,“ vysvetľuje Larisa. Na tejto fotografii Larisa so synom Sergejom vo svojej izbe.

Utiekli do metra, kde sa ukrývali pred nebezpečenstvom, ale podmienky tam boli ťažké – málo priestoru, zima, vlhko, nedostatok jedla a vody. Jediné, na čom mohli spať, boli podložky na jogu. Saurabh spomína, že rad na toaletu bol neuveriteľne dlhý a čakalo sa v ňom asi 2,5 hodiny. Počas dňa sa pod hrozbou rizika vracali do svojho bytu, aby sa najedli. Dňa 2. marca sa im podarilo opustiť Kyjev. Lístky na vlak z Kyjeva bolo neuveriteľne ťažké zohnať, ale vďaka šťastnej náhode sa im ich cez internet podarilo kúpiť skôr, ako boli všetky vypredané. Napriek tomu, že Oľga našla na Slovensku bezpečie, naďalej sa obáva o svoju matku, ktorá nechcela opustiť Kyjev. Hovorí, že životné podmienky jej matky sú veľmi zlé. Manželia sa dostali do Užhorodu, kde mesiac bývali v študentskom internáte spolu s ďalšími vysídlenými osobami. Ich plánovanou destináciou je Švajčiarsko. Prostredníctvom platforiem sociálnych sietí našli známeho filmára zo Švajčiarska, ktorý je ochotný poskytnúť im ubytovanie na tri mesiace a ktorý pre nich zorganizoval prevoz zo Slovenska. Na fotografii dobrovoľníci Slovenského Červeného kríža (zľava doprava) Edita Vidaová, Andre Molnár a Ildikó Vargová pomáhajú Saurabhovi a Oľge s vecami pri presune na miesto, ktoré slúži ako informačné centrum, aby si mohli naplánovať ďalšie kroky svojej cesty. Na pohraničnom stanovišti Slovenského Červeného kríža je poskytovaná prvá pomoc a pracuje tu aj zdravotná sestra. Je to miesto, kde sa utečenci z Ukrajiny môžu zohriať, dostať občerstvenie, nápoje a potrebné informácie pred tým, ako budú pokračovať v ceste.

Len pred polhodinou prekročili hranice spolu s ich matkou a niesli so sebou len pár osobných vecí. Pochádzajú síce z mesta Boryspiľ, no pred ich príchodom na Slovensko ešte pobudli v Odese. Opisujú nám, ako sa boje stále viac a viac približovali k ich domu a ako sa schovávali v pivnici, pretože protijadrový kryt bol príliš ďaleko na to, aby sa doň bezpečne dostali. Na otázku, čo im z domoviny najviac chýba, Maša odpovedá, že jej chýba domov a pokoj. Nasťa zas rozpráva o starých rodičoch, ktorí tam zostali. „Momentálne sa cítim v bezpečí, no akýkoľvek hoci len trochu hlasnejší zvuk ma vystraší,“ hovorí Nasťa. „Aj ja sa tu cítim bezpečne. V Odese som sa veľmi bála lebo som mala pocit, že sa nám môže kedykoľvek niečo stať,“ dodáva Maša. Keď sme sa dievčat opýtali, čo ešte by si so sebou vzali, ak by mali tú možnosť, obe by si vybrali knihu. Nasťa by si vzala Annu Kareninovú a Maša zas Odviate vetrom. Obe sa zhodli na tom, že sú naozaj unavené a tešia sa na oddych. Ich matka má v Nemecku známeho z detstva a ponúkol sa, že ich prichýli. Ich cesta teda povedie ďalej do Nemecka. To najhoršie je už za nimi, no čaká ich ešte veľa neznámeho.