Medzinárodné humanitárne právo
Slovenský Červený kríž v čase mieru šíri vedomosti o medzinárodnom humanitárnom práve a o základných princípoch a myšlienkach Medzinárodného hnutia Červeného kríža a Červeného polmesiaca tak, aby boli správne pochopené, akceptované a predovšetkým rešpektované. Medzinárodné humanitárne právo je súčasťou medzinárodného verejného práva a jeho synonymom je vojnové právo.
Pozostáva z pravidiel, ktoré v dobe ozbrojeného konfliktu chráni osoby, ktoré sa priamo nezúčastňujú na vojnových konfliktoch (civilisti, zranení, zdravotníci, obete), a zároveň obmedzuje spôsoby a prostriedky používané na vedenie vojny.
MHP sa uplatňuje počas:
- ozbrojeného konfliktu medzi dvomi štátmi
- okupácie
- koloniálnej nadvlády
- vnútorných konfliktov štátu väčšej intenzity
ŽENEVSKÉ DOHOVORY Z ROKU 1949 A ICH DODATKOVÉ PROTOKOLY
Ženevské dohovory a ich dodatkové protokoly sú medzinárodné zmluvy, ktoré obsahujú najdôležitejšie pravidlá pre obmedzenie vojnového barbarstva. Chránia ľudí, ktorí sa nezúčastňujú bojov (civilné obyvateľstvo, zdravotníkov, humanitárnych pracovníkov) a tých, ktorí nemôžu ďalej bojovať (zranených, chorých a stroskotaných vojakov, zajatcov). Viac o téme
- VÝROČIE ŽENEVSKÝCH DOHOVOROV Viac o téme
„Nejde o výročia, alebo debaty o právnych formuláciách, ide o ochranu ľudí pred najhoršími dôsledkami súčasných vojen. Ide o zákony, ktoré zaručujú, že pokiaľ existujú konflikty, musíme dbať o zmierňovanie utrpenia.
Našou spoločnou výzvou je nájsť spôsoby, ako zabezpečiť väčší rešpekt v rámci meniacej sa dynamiky konfliktov. O toto sa denne na celom svete pokúšajú členovia Medzinárodného výboru Červeného kríža, ktorí sú svedkami neľahkej situácie detí, žien a mužov, ktorým je odopieraná ľudskosť.
Bez Dohovorov by sme na tom boli horšie. Aj v sedemdesiatke sú schopné plniť svoje poslanie, ale potrebujú viac podpory, silnejších ochrancov a ducha inovácie, aby napredovali smerom k posilneniu ochrany ľudí.“
Prezident Medzinárodného výboru Červeného kríža Peter Maurer
5 mýtov o Ženevských dohovoroch
ŽENEVSKÉ DOHOVORY 1949
Ženevské dohovory a ich dodatkové protokoly tvoria jadro medzinárodného humanitárneho práva, odvetvia medzinárodného práva, ktoré reguluje vedenie ozbrojených konfliktov a snaží sa o zmierňovanie ich dôsledkov. Konkrétne chránia ľudí, ktorí sa nezúčastňujú bojov (civilné obyvateľstvo, zdravotníckych a humanitárnych pracovníkov) a tých, ktorí sa nemôžu ďalej zapájať do bojov, ako zranení, chorí a stroskotaní vojaci na mori a vojnoví zajatci. Dohovory a ich protokoly vyzývajú na prijatie opatrení, ktoré obmedzia alebo zastavia porušovanie pravidiel. Stanovujú striktné postupy týkajúce sa takzvaných „vážnych porušení“. Tí, ktorí sú zodpovední za vážne porušenia musia byť vypátraní, súdení a vydaní bez ohľadu na ich národnosť.
Prvý Ženevský dohovor chráni v čase vojny ranených a chorých vojakov na súši
Dohovor predstavuje v poradí štvrtú aktualizovanú verziu Ženevského dohovoru o ranených a chorých, nasledujúcu po tých, ktoré boli prijaté v rokoch 1864, 1906 a 1929. Obsahuje 64 článkov. Tie poskytujú ochranu raneným a chorým, ale aj zdravotníckym pracovníkom a duchovnému personálu, zdravotníckym zložkám a transportom. Dohovor zároveň uznáva jednotlivé emblémy. Jeho súčasťou sú dve prílohy – návrh dohody o nemocničných zónach a vzorový identifikačný preukaz pre zdravotnícky a duchovný personál.
Druhý Ženevský dohovor chráni v čase vojny zranených, chorých a stroskotaných vojakov na mori
Tento dohovor nahradil Haagsky dohovor z roku 1907, ktorý prevzal princípy prvého Ženevského dohovoru a prispôsobil ich na námornú vojnu. Štruktúrou a obsahom sa detailne pridržiava ustanovení prvého Ženevského dohovoru. Obsahuje 63 článkov týkajúcich sa konkrétne námornej vojny. Chráni napríklad lodné nemocnice. Má jednu prílohu so vzorovým identifikačným preukazom pre zdravotnícky a duchovný personál.
Tretí Ženevský dohovor sa týka vojnových zajatcov
Tento dohovor nahradil Dohovor o vojnových zajatcoch z roku 1929. Obsahuje 143 článkov, dohovor z roku 1929 ich mal len 97. V súlade s prvým a druhým dohovorom sa rozšírili kategórie osôb, na ktoré sa vzťahuje postavenie vojnového zajatca. Presnejšie sa definovali podmienky a miesta zajatia, najmä pokiaľ ide o prácu vojnových zajatcov, ich finančné zdroje a poskytovanie podpory pri súdnych procesoch, ktoré sa proti nim vedú. Dohovor zaviedol pravidlo, že vojnoví zajatci musia byť po ukončení bojov bezodkladne prepustení a repatriovaní. Má päť príloh, ktoré obsahujú rôzne modelové pravidlá a identifikačný a iné preukazy.
Štvrtý Ženevský dohovor chráni civilné obyvateľstvo, vrátane ľudí, žijúcich na okupovaných územiach
Ženevské dohovory, prijaté pred rokom 1949, sa sústredili len na účastníkov bojov, nie na civilné obyvateľstvo. Udalosti druhej svetovej vojny však ukázali, že absencia dohovoru na ochranu civilistov v čase vojny má katastrofálne následky. Dohovor prijatý v roku 1949 zohľadňuje skúsenosti z druhej svetovej vojny. Skladá sa zo 159 článkov. Obsahuje krátku časť o celkovej ochrane obyvateľstva pred niektorými dôsledkami vojny, ale neobsahuje ustanovenia o vedení vojny. Tie sa spomínajú neskôr v Dodatkovom protokole z roku 1977. Najväčšia časť dohovoru je venovaná postaveniu chránených osôb a zaobchádzaniu s nimi, pričom rozlišuje medzi cudzími štátnymi príslušníkmi nachádzajúcimi sa na území jednej zo strán konfliktu a civilným obyvateľstvom na okupovanom území. Definuje povinnosti okupujúcej mocnosti vo vzťahu k civilnému obyvateľstvu a obsahuje detailné ustanovenia o humanitárnej pomoci pre obyvateľov okupovaných území. Obsahuje aj osobitný režim zaobchádzania so zadržanými civilistami. Má tri prílohy so vzormi dohôd o nemocničných a bezpečnostných zónach, vzor pravidiel pre humanitárnu pomoc a vzory preukazov.
Spoločný Článok 3
Článok 3, spoločný pre všetky štyri Ženevské dohovory, je prelomovým, pretože po prvýkrát rieši prípady konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný charakter. Tieto typy konfliktov majú rôznu povahu. Zahŕňajú tradičné občianske vojny, vnútroštátne ozbrojené konflikty s presahom do iných štátov, alebo vnútroštátne konflikty, pri ktorých dochádza k intervencii zo strany tretích štátov, alebo medzinárodných síl na strane vlády. Spoločný Článok 3 stanovuje základné pravidlá, ktoré platia pre všetky zmluvné strany bez výnimky. Je to taký malý dohovor v rámci Dohovorov, ktorý obsahuje základné pravidlá Ženevských dohovorov v zhustenej podobe a umožňuje ich aplikáciu na konflikty, ktoré nemajú medzinárodný charakter.
Požaduje humánne zaobchádzanie so všetkými osobami, ktoré sa dostanú do rúk nepriateľa. Konkrétne zakazuje zabíjanie, mrzačenie, mučenie, kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, branie rukojemníkov a nespravodlivý súd.
Vyžaduje, aby boli zranení, chorí a stroskotaní vyzdvihnutí z bojiska a bola im poskytnutá pomoc. Dáva právo MVČK poskytnúť svoje služby stranám konfliktu. Vyzýva strany konfliktu, aby prostredníctvom tzv. osobitných dohôd, účinne uplatňovali Ženevské dohovory, alebo ich časti. Uznáva, že používanie týchto pravidiel nemá vplyv na právne postavenie strán konfliktu.
Keďže väčšina súčasných konfliktov nemá medzinárodný charakter, je uplatňovanie a rešpektovanie Článku 3 nanajvýš potrebné.
Kde sa dodržiavajú Ženevské dohovory?
Ženevské dohovory ratifikovali všetky štáty a sú celosvetovo použiteľné. Zoznam štátov
Dodatkové protokoly k Ženevským dohovorom
Dve desaťročia po prijatí Ženevských dohovorov vzrástol vo svete počet nemedzinárodných ozbrojených konfliktov, a bojov za národné oslobodenie. Odozvou na tento vývoj bolo prijatie dvoch Dodatkových protokolov v roku 1977 k štyrom Ženevským dohovorom z roku 1949. Posilňujú ochranu obetí medzinárodných (Protokol I) a nemedzinárodných (Protokol II) ozbrojených konfliktov a stanovujú hranice konkrétnym spôsobom vedenia vojen. Protokol II bol vôbec prvou medzinárodnou zmluvou výlučne venovanou problematike ozbrojených konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný charakter.
V roku 2005 bol prijatý tretí Dodatkový protokol o ďalšom znaku, Červenom kryštáli, ktorý má rovnaké medzinárodné postavenie ako Červený kríž a Červený polmesiac.
Foto: Medzinárodný výbor Červeného kríža (ICRC)
70. VÝROČIE ŽENEVSKÝCH DOHOVOROV
Aj vojny majú pravidlá
Ženevské dohovory sú živým celosvetovým záväzkom, ktorý sa zrodil z utrpenia aké dnes vidíme v Sýrii, Jemene, Južnom Sudáne a v iných konfliktoch vo svete. Na základe následkov druhej svetovej vojny a holokaustu, v roku 1949 štáty spoločne prijali dohovory, pretože zhmotňovali medzinárodné hodnoty etického správania. Po sedemdesiatich rokoch zostávajú naďalej dôležité a zachraňujú životy, tak ako to pôvodne bolo ich cieľom.
Ženevské dohovory predstavujú pragmatickú rovnováhu medzi vojenskou nevyhnutnosťou a humanitárnym hľadiskom. Tieto zákony vojny stanovujú základnú povinnosť, že aj počas ozbrojených konfliktov sa s ľuďmi musí zaobchádzať humánne. Aj nepriatelia sa musia navzájom vnímať ako ľudské bytosti. Preto je našou spoločnou výzvou, aby sme našli spôsoby, ako zabezpečiť, väčší rešpekt v rámci meniacej sa dynamiky konfliktu. Žiadame štátnych aj neštátnych predstaviteľov, aby túto výzvu prijali a celosvetovo a jednoznačne rešpektovali, implementovali a zabezpečovali dodržiavanie medzinárodného humanitárneho práva (MHP).
Dodržiavanie medzinárodného humanitárneho práva významne znižuje riziko ujmy pre civilné obyvateľstvo. Konkrétne prejavy medzinárodného humanitárneho práva pozorujeme každý deň – keď je zranenej osobe umožnený prejazd cez kontrolné stanovište, keď dieťa dostane jedlo a inú humanitárnu pomoc, keď sa zlepšujú životné podmienky zadržaných, alebo keď majú možnosť kontaktovať svoje rodiny.
Nekompromisná verejná ochrana týchto praktických pravidiel je rozhodujúca. Utrpenie vo svete na nás pôsobí zdrvujúco a ľahko sa od neho odvraciame. Preto potrebujeme každého človeka, kdekoľvek vo svete, aby svojimi schopnosťami a vedomosťami, svojimi zdrojmi a svojím hlasom podporil našu humanitárnu misiu.
Technologický rozvoj rapídne postupuje, vytvára nové bojové línie v kyberpriestore a zároveň nové spôsoby boja, vrátane autonómnych systémov zbraní a technológií na diaľkové ovládanie. Ale základné myšlienky MHP naďalej platia. Vyzývame štáty, aby obnovili svoje záväzky vyplývajúce zo Ženevských dohovorov a ich Dodatkových protokolov a aplikovali ich etické a právne princípy na moderné spôsoby vedenia vojny. Pokiaľ budú existovať konflikty, musíme zamedzovať utrpeniu.
Pravidlá boja sú porušované v konfliktoch na celom svete. Tento fakt môže vyvolávať dojem, že ich princípy nikto nerešpektuje a nie sú opodstatnené. Bolo by však mylné a nebezpečné, keby sme uverili, že tieto pravidlá sú zbytočné. Bagatelizovaním ochrannej sily MHP riskujeme, že vytvoríme bludný kruh v ktorom budeme násilnosti vnímať ako niečo banálne, čo patrí k vojne. Proti tomuto musíme bojovať. Násilie je neprijateľné a je možné sa mu vyhnúť. Priveľký dôraz na násilie zatieňuje tisíce príkladov a situácií, v ktorých sa právo dodržalo: neútočilo sa na nemocnice, vodné systémy, ušetrili sa životy civilistov, so zajatcami sa zaobchádzalo humánne, zraneným povolili prejazd cez kontrolné stanovište alebo deti dostali jedlo.
Dnes patria Ženevské dohovory k jedným z mála celosvetovo ratifikovaných medzinárodných dohôd, pretože nestelesňujú len právo, ale aj univerzálne hodnoty etického správania. Hoci história Hnutia siaha viac do minulosti, mandát Medzinárodného výboru Červeného kríža chrániť a zmierňovať utrpenie v čase vojny je pevne zakotvený v Ženevských dohovoroch z roku 1949.
Čo si myslia ľudia o vojne – prieskum
V roku 2016 sa realizoval prieskum s názvom Čo si ľudia myslia o vojne, v ktorom bolo oslovených 17 tisíc ľudí v 16 krajinách, aby sa podelili o svoje názory na rôzne otázky týkajúce sa vojny (viac informácií nájdete tu). V roku 2019 bude prieskum pokračovať pod názvom Čo si deti milénia myslia o vojne.
Výsledky prieskumu:
8 z 10 opýtaných ľudí si myslí, že útoky bojujúcich strán by mali čo najmenej zasahovať civilné obyvateľstvo. Rovnaký počet opýtaných si myslí, že útoky na nemocnice, ambulancie a zdravotníckych pracovníkov s cieľom oslabiť nepriateľa sú nesprávne.
7 z 10 ľudí si myslí, že zdravotnícki pracovníci by mali poskytnúť pomoc zraneným a chorým civilistom z oboch strán konfliktu. Ale zároveň, skoro štvrtina opýtaných je presvedčená, že zdravotnícki pracovníci by sa mali starať len o tých, ktorí sú „na ich strane“.
78% ľudí, žijúcich v krajinách postihnutých vojnou sa vyjadrilo, že nie je správne útočiť na nepriateľa v obývaných oblastiach, pretože mnoho civilného obyvateľstva pri tom príde o život. V štátoch, ktoré sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN si to myslí len 50% ľudí.
26% ľudí, z krajín, ktoré sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN si myslí, že uprieť civilnému obyvateľstvu základné veci, ako jedlo, vodu a lieky, s cieľom oslabiť nepriateľa, je len „súčasťou vojny“, v porovnaní so 14% opýtaných z krajín postihnutých vojnou.
Prekvapujúcich 36% opýtaných verí, že zajatí nepriateľskí vojaci môžu byť vystavení mučeniu, s cieľom získať dôležité vojenské informácie. Len niečo menej ako polovica opýtaných (48%) si myslí, že takéto zaobchádzanie nie je správne, v porovnaní so 66% v prieskume z roku 1999. 16% sa nevedelo vyjadriť.
Medzinárodné humanitárne právo nehodnotí motív bojov. V Ženevských dohovoroch je konkrétne uvedené, že každá osoba, ktorá sa aktívne nezapája, alebo už aktívne nezapája do bojov, má nárok na ochranu a musí sa s ňou zaobchádzať humánne. Každý, dokonca aj nepriateľa, je ľudská bytosť a musíme mu poskytnúť ochranu.
Čo to znamená v praxi?
- Nikto nesmie byť vystavený mučeniu, alebo iným formám zlého zaobchádzania.
- Zakazuje sa znásilňovanie a iné formy sexuálneho násilia.
- Zraneným a chorým musí byť poskytnutá zdravotná starostlivosť.
- Zakazuje sa útočiť na nemocnice a zdravotnícky personál.
- So zadržanými ľuďmi sa musí zaobchádzať humánne.
- Rodinní príslušníci majú právo na informácie o osude svojich príbuzných.
- S mŕtvymi sa musí zaobchádzať dôstojne.
10 FAKTOV O PRAVIDLÁCH VOJNY
Pravidlá vojny, známe aj ako medzinárodné humanitárne právo:
1. Chránia tých, ktorí nebojujú, ako napríklad civilné obyvateľstvo, zdravotníckych a humanitárnych pracovníkov.
- Chránia tých, ktorí už nie sú schopní ďalej bojovať, ako zranení vojaci alebo väzni.
- Zakazujú útočiť na civilné obyvateľstvo. Porušenie tohto pravidla je vojnovým zločinom.4. Uznávajú právo civilistov na ochranu pred nebezpečenstvami vojny a na potrebnú pomoc.
Musia sa prijať všetky možné opatrenia, aby neboli ohrození oni ani ich domovy,
alebo zničené prostriedky na prežitie, ako sú zdroje vody, úroda, dobytok atď.
- Stanovujú právo chorých a ranených na opateru, bez ohľadu na to, za ktorú stranu konfliktu bojujú.
- Konkrétne zakazujú útoky na zdravotníckych pracovníkov, zdravotnícke vozidlá a nemocnice poskytujúce
humanitárnu pomoc. - Zakazujú mučenie a ponižujúce zaobchádzanie s väzňami.
- Určujú, že zajatcom musí byť poskytnuté jedlo a voda a umožnená komunikácia s ich blízkymi.
- Obmedzujú zbrane a postupy, ktoré sa môžu používať počas vojny, aby sa čo najviac zamedzilo utrpeniu.
- Výslovne zakazujú znásilnenie a iné formy sexuálneho násilia počas ozbrojeného konfliktu.Foto baner: Donecká oblasť, Ukrajina. Zamestnanec Medzinárodného výboru Červeného kríža umiestňuje značku, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo výskytu mín. ICRC / Sergiy Ishynov
5 MÝTOV O ŽENEVSKÝCH DOHOVOROCH
Ženevské dohovory sú základným kameňom medzinárodného humanitárneho práva, sú známe tiež pod názvom vojnové právo, cieľom ktorého je zmenšovať utrpenie počas ozbrojených konfliktov. Pri príležitosti 70. výročia ich prijatia sa Dr. Helen Durham, riaditeľka pre medzinárodné právo a politiku pri Medzinárodnom výbore Červeného kríža (MVČK) podelí o päť mýtov, ktoré sa o dohovoroch šíria.
Mýtus č.1: Vo vojne neexistujú hranice ľudského utrpenia.
Fakt: Sociálne médiá a spravodajské stanice sú zahltené reportážami o konfliktoch a násilí od Sýrie až po Južný Sudán. Všetky tieto informácie ľahko vyvolávajú dojem, že násiliu počas konfliktu sa nedá zamedziť. Ženevské dohovory napriek tomu hlásajú myšlienku, že aj vojny majú hranice. Pravidlá, ktoré riešia situáciu ranených a chorých, zakazujú mučenie, hovoria o práve rodín na informácie o ich nezvestných príbuzných a požadujú, aby sa s väzňami zaobchádzalo humánne.
Sme svedkami toho, ako sa právo každodenne realizuje: keď armáda vynaloží úsilie, aby počas útokov nezasiahla civilné budovy, keď hliadka na kontrolnom stanovišti dovolí prevoz zranených, keď deti vo frontovej línii dostanú jedlo a inú humanitárnu pomoc a keď sa zlepšujú životné podmienky zajatcov.
Ako o Ženevských dohovoroch povedal Nelson Mandela: “neustále a nástojčivo nám pripomínajú spoločný záväzok k vzájomnej ohľaduplnosti, a najmä v dnešných časoch, ktoré podnecujú skôr opačné správanie.“ (Londýn, 2003)
Mýtus č.2: S niektorými skupinami nemôžeme a nesmieme nadväzovať kontakty
Fakt: Ženevské dohovory požadujú, aby MVČK zapojil všetky strany konfliktu. MVČK doteraz nadviazal dialóg celosvetovo približne s 200 ozbrojenými skupinami, ktoré mali priamy súvis s humanitárnymi operáciami a záujmami. Decentralizované, neštátne skupiny sú pod vplyvom riadiacich štruktúr a naše prieskumy ukazujú, že ich lídrov je možné pozitívne ovplyvňovať tak, aby dodržiavali Ženevské dohovory.
Dnešný svet sa snaží hľadať rovnováhu medzi bezpečnostnými záujmami štátov, spravodlivosťou pre obete a pre tých, ktorí prežili, právnymi záväzkami voči nepriateľským stranám a humanitárnymi potrebami.
Medzinárodné humanitárne právo môže pomôcť. Nehodnotí motív bojov. Hlása, že každý, kto sa aktívne nezapája, alebo sa už viac nebude zapájať do bojov, má nárok na ochranu a musí sa s ním zaobchádzať humánne. Aj keď je to nepriateľ.
Mýtus č.3: Ženevské dohovory sú zastarané
Fakt: V roku 1949 nikomu nenapadlo, že je potrebné definovať neuvážený alebo neprimeraný útok v kybernetickom priestore. Autori a signatári rovnako nepredpokladali ani taký obrovský nárast konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný charakter, alebo vznik rôznorodých ozbrojených skupín.
Tak ako sa mení podstata konfliktov, mení sa aj vojnové právo. Rapídne sa rozvíjajúce technológie vytvárajú nové frontové línie v kybernetickom priestore a nové technológie, ako autonómne zbraňové systémy. MVČK znepokojujú potenciálne straty na ľudských životoch súvisiace s kybernetickými operáciami a pracuje na pochopení a vyjasnení základných problémov, ktoré sa týkajú nových technológií a zbraní. Ide hlavne o humanitárne následky a právne požiadavky.
Mýtus č.4: Nie sme schopní spoločne konať s cieľom riešiť hrozby ktorým čelíme.
Keď sa po strašných hrôzach druhej svetovej vojny svet spojil, vzájomné odhodlanie zabrániť v budúcnosti podobnej masovej deštrukcii bolo také silné, že rokovania vedúce k vzniku Ženevských dohovorov trvali len štyri mesiace. Zdanlivo prikrátky časový rámec ukazuje, čo sa dá dosiahnuť, keď sú štáty nútené konať.
Mýtus č.5: Medzinárodné dohody nič nezmenia.
Fakt: Veľmi dobre si uvedomujeme, že Ženevské dohovory a vojnové právo nezastavia hrôzy na bojiskách. Ale rešpektovanie medzinárodného humanitárneho práva výrazne zmenšuje hrozby pre civilné obyvateľstvo.
Počínajúc dohodami o zákaze nášľapných mín, vďaka ktorým sa výrazne znížilo ich používanie a ochránili sa tisíce životov, až po Ženevské dohovory, ktoré nám v minulom roku umožnili navštíviť viac ako milión zadržaných osôb, medzinárodné právo určite prináša úžitok mnohým ľuďom, ktorí sa v konflikte snažia nejakým spôsobom prežiť.
Prezident MVČK Peter Maurer hovorí: „Svet sa jednoznačne dohodol, že ľudskosť musí prevládať aj v čase vojny. Je absolútnou pravdou, že bez Ženevských dohovorov by sme na tom boli horšie. Potrebujú však viac podpory, silnejších zástancov a ducha inovácie, aby prinášali nové spôsoby ochrany ľudí v dnešnom rýchlo sa meniacom svete.“