PRÍBEHY POD STROMČEK: OBETAVOSŤ A ĽUDSKOSŤ PRIAMO NA VOJNOVOM POLI

Kto nemal tú česť postaviť sa tvárou v tvár vojne, nedokáže si ani len predstaviť, koľko bolesti a utrpenia so sebou prináša. Rukami zdravotníkov prechádzajú stovky ranených a mnohí z nich aj napriek obrovskej snahe napokon umierajú. Príbeh frontovej sestry Márie Pelcrovej hovorí za všetko. Kto ju poznal, ani na chvíľu nezapochyboval o tom, že jej plným právom patrila medzinárodná medaila Florence Nightingalovej, ktorú mohlo nosiť len niečo vyše tisíc ošetrovateliek na celom svete. 

Kto nemal tú česť postaviť sa tvárou v tvár vojne, nedokáže si ani len predstaviť, koľko bolesti a utrpenia so sebou prináša. Rukami zdravotníkov prechádzajú stovky ranených a mnohí z nich aj napriek obrovskej snahe napokon umierajú. Príbeh frontovej sestry Márie Pelcrovej hovorí za všetko. Kto ju poznal, ani na chvíľu nezapochyboval o tom, že jej plným právom patrila medzinárodná medaila Florence Nightingalovej, ktorú mohlo nosiť len niečo vyše tisíc ošetrovateliek na celom svete.

Maruška, ako jej ľudia hovorievali, sa narodila v roku 1927 v dedinke Imšady-Negrovec v Podkarpatskej Rusi, ktorá bola pred druhou svetovou vojnou pričlenená k Československu. Do pokojného života roľníckej rodiny zasiahla vojna, keď mala Maruška len 13 rokov. Odtrhla ju od rodiny a známych a mladé dievča uvrhla najprv do zberného tábora v Poľsku, odkiaľ neskôr putovala do pracovného tábora v Nizsku nad Sanem, do Lodže a napokon do koncentračného tábora v Kalizse. Dlhé dni a noci plné zimy, hladu, úmornej práce a strachu nalomili jej zdravie a vďaka chorobe sa dostala do karantény, odkiaľ sa jej neskôr podarilo ujsť. A tu sa začala jej cesta.

V roku 1944 sa dostala do sovietskej armády v Kyjevskom okruhu, kde sa ako 17-ročná stala zberačkou ranených na bojových poliach. Odvážala ich priamo spod paľby nepriateľov, ošetrovala a zachraňovala im životy. Po náhodnom stretnutí s bratom vojakom presedlala na miesto zdravotníčky v československých jednotkách, s ktorými sa zúčastnila bojov na Ukrajine. Prežila urputné boje pri Dukle, postupovala spolu s vojskom cez mestá východného Slovenska a po tom, čo sa vystrábila z ťažkého zranenia, sa vrátila k práci zdravotníčky a pokračovala s vojakmi cez Poprad, Liptovský Mikuláš. Jej oči videli veľké utrpenia, denne počúvala bolestivé náreky, jej ruky ošetrovali nepredstaviteľné rany, no aj napriek tomu sa nikdy nevzdala a s ľudskosťou v srdci vykonávala náročnú prácu frontovej sestry v radoch Červeného kríža až do Prahy.

Po skončení druhej svetovej vojny ošetrovala väzňov z koncentračného tábora v Terezíne, neskôr ranených nemeckých zajatcov v Miloviciach. V rokoch 1946 až 1948 absolvovala Maruška vyššiu zdravotnícku školu v Prahe, stala sa diplomovanou sestrou, ukončila kurz psychológie, inštrumentárky, absolvovala doškoľovanie zdravotných sestier, získala vodičský preukaz a celé roky bez nehôd prevážala sanitným vozidlom chorých aj ranených. Po vyše dvadsiatich rokoch pátrania po svojej rodine však dostala ďalšiu veľkú ranu. Krutá pravda o smrti jej jedenástich blízkych, ktorí zahynuli počas druhej svetovej vojny, ju veľmi zasiahla. O to viac sa ponorila do svojej práce a bola matkou všetkým trpiacim vojakom, o ktorých sa starala. Počas svojho pôsobenia v Červenom kríži získala stovky dobrovoľných darcov krvi, keďže sama poznala hodnotu tejto životodarnej a vzácnej tekutiny. Za svoju obetavú prácu si vyslúžila tridsať československých a zahraničných vyznamenaní, no najmä zostala v srdciach mnohých ľudí, ktorí mali tú česť, osobne ju spoznať.

Maruška bola vzácnym človekom, ktorý dokázal pod krídlami Červeného kríža zasvätiť svoj život iným. Budeme radi, ak nás podporíte, aby mohli ľudia s veľkým srdcom ako Maruška pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú.