PRÍBEHY POD STROMČEK: PRÍBEH RÓMSKEHO DIEVČATKA A JEJ NEZVYČAJNÉHO KAMARÁTSTVA

https://redcross.darujme.sk/1941/

K Rómom a ich spôsobu života sa často staviame s predsudkami. Pokladáme ich za neprispôsobivých spoluobčanov, ktorým sa nechce pracovať, kradnú a spoliehajú sa na to, že sa o nich postará štát. Nehovoriac o tom, že by sa asi nikto z nás neodvážil vstúpiť do rómskej osady. Možno je to ale všetko inak. Možno aj v rómskych osadách žijú ľudia, ktorí chcú lepší život pre seba a svoje deti. Majú svoje sny, chcú v živote niečo dosiahnuť alebo sa len tak tešia zo života. Toto je príbeh malej Melánie, rómskeho dievčatka, ktoré rozdáva úsmev a lásku.

K Rómom a ich spôsobu života sa často staviame s predsudkami. Pokladáme ich za neprispôsobivých spoluobčanov, ktorým sa nechce pracovať, kradnú a spoliehajú sa na to, že sa o nich postará štát. Nehovoriac o tom, že by sa asi nikto z nás neodvážil vstúpiť do rómskej osady. Možno je to ale všetko inak. Možno aj v rómskych osadách žijú ľudia, ktorí chcú lepší život pre seba a svoje deti. Majú svoje sny, chcú v živote niečo dosiahnuť alebo sa len tak tešia zo života. Toto je príbeh malej Melánie, rómskeho dievčatka, ktoré rozdáva úsmev a lásku.

Volám sa Melánia Kováčová, predstavila sa mi vtedy ani nie 5 ročná Melánka z osady Podskalka,“ spomína na ich prvé stretnutie PhDr. Silvia Knapiková, riaditeľka územného spolku Slovenského Červeného kríža v Humennom. „Priznám sa, že som mala večer pred návštevou osady dosť zmiešané pocity a vôbec som nevedela, čo ma tam čaká. Mala to byť moja prvá návšteva rómskej osady,“ priznáva. Slovenský Červený kríž v Humennom pripravil pre deti a maloleté matky v osade Podskalka projekt, na ktorom sa mali naučiť viac o hygiene, umývaní rúk, strave … V areáli ich školy rozmiestnili stanovištia, na ktorých sa venovali vždy jednej téme. Deti tam prichádzali v sprievode terénnych sociálnych pracovníkov, s ktorými SČK úzko spolupracuje dodnes. „Spolu s deťmi prišla aj Melánia a brala našu akciu veľmi zodpovedne a vážne. Samozrejme aj ostatné deti to tak vnímali, no ona bola v tom dave akási iná. Taká teatrálna, nedalo sa nevšimnúť si ju,“ usmieva sa Silvia Knapiková a dodáva: „Svojim čarovným úsmevom mi bola odrazu v pätách. Pri každej príležitosti, pri každej návšteve osady, či už v škole, alebo len tak, na ulici, vždy som ju niekde stretla, museli sme sa vrúcne objať a porozprávať sa.“

Melánia žije so svojou rodinou vo veľmi skromných podmienkach, tak ako väčšina detí v osade. Na jednej chodbe majú izbu starí rodičia z otcovej strany, na druhej stará mama z maminej strany a nakoniec je tam spoločná izba Melánie, jej dvoch súrodencov a rodičov. Starí rodičia pracujú príležitostne na Charite, zatiaľ čo Melánia sa venuje naplno učeniu. Škola v osade Podskalka pravidelne pripravuje svojich žiakov aj na súťaže prvej pomoci, ktoré organizuje Slovenský Červený kríž. Melánia a jej spolužiaci sa určite nedajú zahanbiť a bojujú v nich spoločne o prvé miesta.

Melánia je šťastné a výnimočné dievča

„Raz ma Melánka navštívila pri obede v jednej reštaurácií. Vraj prešla celé mesto, celú budovu, až ma konečne našla. Prišla sa vraj pozrieť, kde pracujem. Nikdy nezabudnem na pohľady hostí v reštaurácii. Jediné, čo mi v tej chvíli prišlo na um, okrem veľkého smiechu, že ma navštívila úprimnosť. Taká čistá, prostá a jednoduchá,“ neskrýva nadšenie z jej detskej dušičky Silvia Knapiková. „Potom sme sedeli v mojej kancelárii a rozprávali sa o škole, spolužiakoch, sestrách, priateľoch, o živote v osade, skrátka o všeličom.“

Dnes už chodí Melánia do školy v meste. Každý štvrtok po vyučovaní však nezabudne na návštevu Červeného kríža. Vždy o 12:40 sa usadí na pol hodinku a zreferuje svojej veľkej kamarátke všetko, čo sa udialo za celý týždeň, jej sny a starosti. Spolu si dokonca prechádzajú aj domáce úlohy. „Často nad ňou premýšľam. Melánka nebýva smutná, je šťastná, krásne spieva a teší sa z vecí, ktoré nám prídu úplne normálne. Napríklad z takého dňa, ktorý sa volá štvrtok. Komu by napadlo tešiť sa zo štvrtka? Pre niekoho je to veľmi dôležitý deň, pre niekoho len ďalší v týždni,“ hovorí Silvia Knapiková. „Denne stretávam desiatky rôznych ľudí. Životy detí si ale porovnávam, často aj s mojimi vlastnými a kladiem si otázku, kde sú tie hranice lásky. Aj keď tie musia byť nekonečné, no majú veľa podôb. Snažíme sa dať deťom všetko, len aby boli šťastné a spokojné, no veľakrát im tým berieme to, čo je v živote oveľa dôležitejšie,“ uzatvára.

Nie nadarmo sa hovorí, že ku šťastiu stačí málo. Možno len stretnúť ľudí ako je Melánia, či nájsť si priateľa v človeku, ktorý s otvoreným srdcom pomáha iným. Budeme radi, ak nás podporíte, aby sme mohli byť aj naďalej súčasťou takých krásnych príbehov a priateľstiev.