Ženevské dohovory 1949
Ženevské dohovory a ich dodatkové protokoly tvoria jadro medzinárodného humanitárneho práva, odvetvia medzinárodného práva, ktoré reguluje vedenie ozbrojených konfliktov a snaží sa o zmierňovanie ich dôsledkov. Konkrétne chránia ľudí, ktorí sa nezúčastňujú bojov (civilné obyvateľstvo, zdravotníckych a humanitárnych pracovníkov) a tých, ktorí sa nemôžu ďalej zapájať do bojov, ako zranení, chorí a stroskotaní vojaci na mori a vojnoví zajatci. Dohovory a ich Protokoly vyzývajú na prijatie opatrení, ktoré obmedzia alebo zastavia porušovanie pravidiel. Stanovujú striktné postupy týkajúce sa takzvaných „vážnych porušení“. Tí, ktorí sú zodpovední za vážne porušenia musia byť vypátraní, súdení a vydaní bez ohľadu na ich národnosť.
Prvý Ženevský dohovor chráni v čase vojny ranených a chorých vojakov na súši
Dohovor predstavuje v poradí štvrtú aktualizovanú verziu Ženevského dohovoru o ranených a chorých, nasledujúcu po tých, ktoré boli prijaté v rokoch 1864, 1906 a 1929. Obsahuje 64 článkov. Tie poskytujú ochranu raneným a chorým, ale aj zdravotníckym pracovníkom a duchovnému personálu, zdravotníckym zložkám a transportom. Dohovor zároveň uznáva jednotlivé emblémy. Jeho súčasťou sú dve prílohy – návrh dohody o nemocničných zónach a vzorový identifikačný preukaz pre zdravotnícky a duchovný personál.
Druhý Ženevský dohovor chráni v čase vojny zranených, chorých a stroskotaných vojakov na mori
Tento dohovor nahradil Haagsky dohovor z roku 1907, ktorý prevzal princípy prvého Ženevského dohovoru a prispôsobil ich na námornú vojnu. Štruktúrou a obsahom sa detailne pridržiava ustanovení prvého Ženevského dohovoru. Obsahuje 63 článkov týkajúcich sa konkrétne námornej vojny. Chráni napríklad lodné nemocnice. Má jednu prílohu so vzorovým identifikačným preukazom pre zdravotnícky a duchovný personál.
Tretí Ženevský dohovor sa týka vojnových zajatcov
Tento dohovor nahradil Dohovor o vojnových zajatcoch z roku 1929. Obsahuje 143 článkov, dohovor z roku 1929 ich mal len 97. V súlade s prvým a druhým dohovorom sa rozšírili kategórie osôb, na ktoré sa vzťahuje postavenie vojnového zajatca. Presnejšie sa definovali podmienky a miesta zajatia, najmä pokiaľ ide o prácu vojnových zajatcov, ich finančné zdroje a poskytovanie podpory a súdne konania, ktoré sa proti nim začali. Dohovor zaviedol pravidlo, že vojnoví zajatci musia byť po ukončení bojov bezodkladne prepustení a repatriovaní. Dohovor má päť príloh, ktoré obsahujú rôzne modelové pravidlá a identifikačný a iné preukazy.
Štvrtý Ženevský dohovor chráni civilné obyvateľstvo, vrátane ľudí, žijúcich na okupovaných územiach
Ženevské dohovory, prijaté pred rokom 1949, sa sústredili len na účastníkov bojov, nie na civilné obyvateľstvo. Udalosti druhej svetovej vojny však ukázali, že absencia dohovoru na ochranu civilistov v čase vojny má katastrofálne následky. Dohovor prijatý v roku 1949 zohľadňuje skúsenosti z druhej svetovej vojny. Skladá sa zo 159 článkov. Obsahuje krátku časť o celkovej ochrane obyvateľstva pred niektorými dôsledkami vojny, ale neobsahuje ustanovenia o vedení vojny. Tie sa spomínajú neskôr v Dodatkovom protokole z roku 1977. Najväčšia časť dohovoru je venovaná postaveniu chránených osôb a zaobchádzaniu s nimi, pričom rozlišuje medzi cudzími štátnymi príslušníkmi nachádzajúcimi sa na území jednej zo strán konfliktu a civilným obyvateľstvom na okupovanom území. Definuje povinnosti okupujúcej mocnosti vo vzťahu k civilnému obyvateľstvu a obsahuje detailné ustanovenia o humanitárnej pomoci pre obyvateľov okupovaných území. Obsahuje aj osobitný režim zaobchádzania so zadržanými civilistami. Má tri prílohy so vzormi dohôd o nemocničných a bezpečnostných zónach, vzor pravidiel pre humanitárnu pomoc a vzory preukazov.
Spoločný Článok 3
Článok 3, spoločný pre všetky štyri Ženevské dohovory, je prelomovým, pretože po prvýkrát rieši prípady konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný charakter. Tieto typy konfliktov majú rôznu povahu. Zahŕňajú tradičné občianske vojny, vnútroštátne ozbrojené konflikty s presahom do iných štátov, alebo vnútroštátne konflikty, pri ktorých dochádza k intervencii zo strany tretích štátov, alebo medzinárodných síl na strane vlády. Spoločný Článok 3 stanovuje základné pravidlá, ktoré platia pre všetky zmluvné strany bez výnimky. Je to taký malý dohovor v rámci Dohovorov, ktorý obsahuje základné pravidlá Ženevských dohovorov v zhustenej podobe a umožňuje ich aplikáciu na konflikty, ktoré nemajú medzinárodný charakter.
Požaduje humánne zaobchádzanie so všetkými osobami, ktoré sa dostanú do rúk nepriateľa. Konkrétne zakazuje zabíjanie, mrzačenie, mučenie, kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, branie rukojemníkov a nespravodlivý súd.
Vyžaduje, aby boli zranení, chorí a stroskotaní vyzdvihnutí z bojiska a bola im poskytnutá pomoc. Dáva právo MVČK, aby poskytol svoje služby stranám konfliktu. Vyzýva strany konfliktu, aby prostredníctvom tzv. osobitných dohôd, účinne uplatňovali Ženevské dohovory, alebo ich časti. Uznáva, že používanie týchto pravidiel nemá vplyv na právne postavenie strán konfliktu.
Keďže väčšina súčasných konfliktov nemá medzinárodný charakter, je uplatňovanie a rešpektovanie Článku 3 nanajvýš potrebné.
Kde sa dodržiavajú Ženevské dohovory?
Ženevské dohovory ratifikovali všetky štáty a sú celosvetovo použiteľné. Zoznam štátov
Dodatkové protokoly k Ženevským dohovorom
Dve desaťročia po prijatí Ženevských dohovorov vzrástol vo svete počet nemedzinárodných ozbrojených konfliktov, a bojov za národné oslobodenie. Odozvou na tento vývoj bolo prijatie dvoch Dodatkových protokolov v roku 1977 k štyrom Ženevským dohovorom z roku 1949. Posilňujú ochranu obetí medzinárodných (Protokol I) a nemedzinárodných (Protokol II) ozbrojených konfliktov a stanovujú hranice konkrétnym spôsobom vedenia vojen. Protokol II bol vôbec prvou medzinárodnou zmluvou výlučne venovanou problematike ozbrojených konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný charakter.
V roku 2005 bol prijatý tretí Dodatkový protokol o ďalšom znaku, Červenom kryštáli, ktorý má rovnaké medzinárodné postavenie ako Červený kríž a Červený polmesiac.
Foto: Medzinárodný výbor Červeného kríža (ICRC)