Harriet z Londýna

Harriet z Londýna sa naučila po slovensky, urobila si masérsky kurz a teraz chodí masírovať ľudí aj k nám. Zadarmo. Dobrovoľníctvo má mnoho podôb. Harrietine štíhle hudobné prsty jemne hladia ruky klientov. Namiesto oddychu na dôchodku sa pustila do štúdia na londýnskej univerzite. „V Británii je bežné, že ľudia sa na dôchodku automaticky vrátia do školy. Štúdium je celkom iné, ako bolo v mladosti,“ vysvetľuje členka Britského Červeného kríža Harriet Longmanová, ktorá sa celý život venovala hre na viole. Stále usmiata dáma sa rozhodla, že sa naučí jazyky. „Najprv som zvažovala srbčinu, ale rozmyslela som si to po vojne v bývalej Juhoslávii. Ako dobrovoľníčka som tam učila deti hru na husliach. Navštívila som mnohé príšerné miesta a preto som si štúdium srbského jazyka rozmyslela. Už sa tam nechcem vrátiť,“ vysvetľuje. Nakoniec padlo rozhodnutie na český a slovenský jazyk. „Môj profesor hry na viole bol Čech,“ prezrádza peknou slovenčinou. Intenzívne sa jej venovala dva roky v Londýne, potom sa prišla zoznámiť s jazykom do Bratislavy. Aj vtedy stála pred rozhodovaním medzi Prahou a našou metropolou. Hlavné mesto Slovenska ju však lákalo viac. Popri slovenčine začala navštevovať aj kurzu upokojujúcej masáže. „Nie je to klasická masáž pre tých, ktorí majú problémy s pohybovým aparátom. Ide o veľmi jemnú protistresovú masáž,“ vysvetľuje. Harriet po roku praxe ponúkla svoju novú schopnosť psychiatrickej nemocnici v Londýne. „Stretávam sa tam s veľmi závažnými prípadmi. Ak niekto priamo nemá problém s cudzím dotykom, dokážem ho masážou utíšiť Mnohí sa uvoľnia a upokoja tak, že až zaspia,“ hovorí Harriet. Počas niekoľkomesačného pobytu na Slovensku pred štyrmi rokmi masírovala seniorov v centre sociálnych služieb. Tento rok sa vrátila a terapeutické dotyky poskytovala mentálne postihnutým z denného stacionára v Ružinove. Bola tu tri týždne. „Prvý týždeň sa mi rozväzoval jazyk. Pospomínala som si na slovíčka a opäť som sa do toho dostala. Slovenčina je ťažká, najmä gramatika,“ konštatuje s úsmevom. Šesťdesiattriročná Harriet nepovažuje to, čo robí, za výnimočné. „Som na dôchodku a niečo predsa robiť musím. A navyše, toto robím aj veľmi rada.“ 26. 03. 2015 navštívila Harriet aj naše sociálne zariadenie Dom Slovenského Červeného kríža, Poprad – Spišská Sobota, kde svoj vzácny čas venovala i našim klientom.